Moja mamička uvarila veľmi dobrý obed a zavolala môjho otca a mňa ku stolu. V tej dobe sme sa s ním hrali v izbe. Akonáhle sme sa chystali ísť na obed, v kuchyni sa rozľahol silný hrmot.
Zľakli sme sa a bežal som po otcovi, aby som videl, čo sa tam stalo. Mama ležala na podlahe bez pohybu a z jej úst vytekalo niečo červené. Otec okamžite zavolal sanitku, mamu vzal do náručia a položil ju na sedačku. Objal ju a plakal, kričal: „Prosím, neodchádzaj, lekári už idú“. Nerozumel som, čo sa deje.
Mamička sa vždy hrala so mnou na detskom ihrisku. Ale v poslednej dobe vôbec nevládala. Hovorila, že mi dala všetku svoju silu, aby som vyrástol silným, veľkým a odvážnym mužom.
Prestala chodiť po ulici a hrala sa so mnou len doma na gauči. Sanitka dorazila veľmi rýchlo, lekári položili mamičku na nosidlá a preniesli ju do auta. Otec ma odviedol k susedke a tiež odišiel.
Stál som pri okennom parapete a pozeral sa z okna. Nechcel som sa ani hrať, chýbala mi mamička. Bál som sa, že lekár v bielom plášti jej teraz dáva veľmi bolestivú injekciu.
Otec prišiel, keď už bola tma. Hovoril s našou susedkou a plakal. Počul som všetko, ale nerozumel som ničomu.
Povedal jej, že moja matka ochorela a má leukémiu, a keď ju priviezli do nemocnice, upadla do kómy. Doktori povedali, že nevedia, či sa k nám vráti alebo nie. Otec ma vzal do náručia, pevne ma objal a povedal: „Všetko bude v poriadku!“. Vzal ma domov, sedel so mnou na posteli a hladil mi hlavu, až kým som nezaspal.
Uplynuli už dva mesiace. Mama bola stále v nemocnici. Otec chodil ku nej každý deň, ale ja som ju nevidel. Jedného dňa zavolali z nemocnice a povedali nám, aby sme prišli k mame. Bol som veľmi šťastný, že ju uvidím, ale otec veľmi plakal…
Vydali sme sa do nemocnice. Keď sme tam prišli, otec ma vzal za ruku a povedal:
– Syn môj, si naozajstný muž! Teraz sa musíš rozlúčiť s mamou …
Vošiel som do izby. Mama ležala na nemocničnom lôžku so zavretými očami. Sotva som mohol zadržať svoje slzy, uvedomil som si, že teraz musím byť silný ako nikdy predtým a vzal ju za ruku.
„Mami, vráť sa ku mne … nikdy ťa neopustím a milujem ťa ešte viac ako predtým. Je mi naozaj po tebe smutno. Rozprávky bez teba nie sú zaujímavé, hračky sú nudné. Dala si mi svoju silu, aby som bol silný. Teraz mám veľa sily. A ja sa s tebou podelím! Vezmi si silu, dám ju do tvojich rúk! „
Opustil som izbu, otec sedel so sklonenou hlavou. – Oci, mama sa vrátila. Podelil som s ňou o silu. Teraz bude mamička tiež silná! Nerozumel mi, potom náhle vyskočil a vošiel do izby … Jej oči boli otvorené.
– Moja milovaná, počuješ ma? Ak počuješ a rozumieš, žmurkni na mňa … V očiach môjho otca bola veľká nádej a moja mamička naozaj žmurkla.
A my sme s otcom sedeli vedľa nej a plakali šťastím!
Ak ste našli v tomto článku niečo hodnotné pre vás alebo vás v niečom inšpiroval, podporte nás zdieľaním. Je to najlepší spôsob, ako podporiť kvalitný obsah. Vy rozhodujete o tom, čo letí, ďakujeme.
Ak sa Vám článok páčil alebo ste sa dozvedeli niečo nové – zdieľajte ho, alebo podporte Like-om. Čím viac zdieľaní, tým väčšia motivácia pre nás, písať dobré správy každý deň.
Napíšte nám komentár! Vaše názory sú vítane.
Prečítajte si tiež: