Príbeh chlapca, ktorý veľmi miloval svojich rodičov, napriek tomu, že ho týrali: „Až v dospelosti som pochopil, čo ma naučili“

Volám sa Vanya a mám 10 rokov. Naozaj milujem svoju matku Katyu a otca Vadima a aby som bol úprimný, milujem ich ale aj sa ich bojím. Vždy ma bili, ale nechápem prečo…

Ráno som sa zobudil a išiel som do školy. Učil som sa dobre, moja učiteľka ma chválila a mal som rád svojich spolužiakov. Napriek tomu nemám žiadnych priateľov.

Počas prestávok sedím v triede sám a hrám sa s ceruzkami. Nikto so mnou nechce byť kamarát. Vždy som sa snažil niekoho osloviť a spriateliť sa, ale oni sa mi len smiali a kričali na mňa:

„Si škaredý, zjazvený blázon, s bláznami sa nepriatelíme!“

Po jednom z otcových úderov mi na tvári ostala veľká jazva. Do školy som chodieval v tých istých modrých rifliach, svetlo-červenom tričku a starých teniskách.

Aj preto sa mi smiali… V tento deň po škole som išiel do šatne, vzal si starú jesennú bundu a šiel von. Vonku bola zima a silný mráz. Zrazu sa na mňa zozadu niekto vrhol a strčil mi hlavu do snehového záveju. Počul som ich hovoriť:

-Ty blázon! Nikto ťa nepotrebuje, nikto ťa nemá rád! „

Potom ma začali kopať do nôh, rúk, brucha… Plakal som, nie preto, že mi ublížili, nie preto, že mi bola zima a nie preto, že nemám žiadnych priateľov, plakal som preto, lebo aj napriek tomu ako sa ku mne správajú, ich mám rád…

Keď som prišiel domov, moja matka sa na mňa vrhla, dala mi facku a začala mi nadávať za to, ako vyzerám:

„Kde si bol ?! Ako to vyzeráš? Ty nie si normálny! Dnes si bez večere, choď do svojej izby!“

Mlčky som išiel do svojej izby a sadol si. Som zvyknutý na bitky, zaspal som … vo vlhkom oblečení a hladný. Po pár mesiacoch sa mi prestalo v škole dariť, nerozumel som učivu a otec ma kvôli tomu bil a to veľmi tvrdo.

Napriek tomu som ho miloval, pri každej bitke, ktorú mi uštedril som ho miloval. Nič iné ako bitku som nepoznal, nepoznal som pohladenie, bozk na dobrú noc, či objatie.

Nasledujúceho dňa v škole sme boli požiadaní, aby sme nakreslili výkres s témou- „Môj sen“

Všetci kreslili autá, rakety a bábiky, ale ja nie. Pretože som to nechcel … chcel som dobrú matku a otca … A nakreslil som rodinu. Mama, otec a ja, objímame sa a hráme stolové hry… Kreslil som a plakal. Toto je môj sen.

Keď som bol na rade, aby som triede ukázal kresbu, všetci sa mi smiali.

Postavil som sa pred tabuľu a ukázal som svoj výkres. Jeden môj spolužiak nahlas povedal:

„TOTO je tvoj sen? HAHAHAHA „.

Bol som ticho, len som cez slzy ticho povedal:
  • Prosím, Nesmej sa mi … toto je môj sen … bijú ma a nemajú ma radi … Prosím vás, aby ste sa mi neposmievali. Chcem, aby ma moja matka tiež objala a pobozkala. Zakaždým po škole stojím pred vchodom a sledujem vás, ako vás čakajú a berú vaši rodičia a radostne idete domov. Zoberú vás za ruku, usmejú sa na vás a pohladia vás za vlasy.
  • Ale ja to tak nemám, moji rodičia ma nemajú radi (plakal som ešte viac) … Nie som krásny, mám na tvári jazvu, ale nie je to moja chyba. Milujem svojich rodičov aj napriek tomu, že oni mňa nie.. A áno toto je môj sen a ja jediné o čo vás prosím je – aby ste sa mi zaň nevysmievali.
Učiteľka mala slzy na malíčku, ale trieda detí tomu nerozumela, stále sa mi smiali…

Jedného dňa som dostal v škole zlú známku z ruštiny. Keď som prišiel domov, bál som sa toho, čo príde. Moja mama ma najskôr hodila na podlahu a dva krát ma udrela. Po bitke som ležal a nemohol som vstať. Necítil som si ani ruku ani nohu. Dodala, že sa mám tešiť na „výprask“ od otca.

Keď domov prišiel otec a dozvedel sa o trojke z ruštiny, chytil ma za plecia a začal mnou triasť … potom ma udrel do tváre a nôh … Zrazu som si nič nepamätal.

Prebudil som sa v nemocnici a videl som, že mám zlomenú ruku a nohu. Pozrel som sa z okna a znova som ticho plakal. Blížil sa Nový rok a všetci na ulici sa ponáhľali … Videl som deti ako ich vedú ich rodičia za ruky, ako matka objíma svojho syna a dáva mu pusu. Plakal som preto, lebo som nevedel, čo to je úsmev vlastnej mamy… Nevedel som, čo to je objatie od otca. Moji rodičia ma iba bili a ja som ich napriek tomu miloval.

Až teraz keď som dospelý si uvedomujem, čo ma naučili. Som rád, že som dostal šancu stať sa človekom, akým som dnes. Som rád, že som dostal šancu pochopiť, akým rodičom sa nikdy stať nechcem.

Som otec, otec dvoch detí, ktoré milujem celým svojim srdcom a nikdy ich neudriem. Som otec dvoch detí, ktorým každý večer čítam rozprávky a hovorím ich, ako veľmi ich ľúbim. Otec, ktorý svoje deti miluje nadovšetko a dá im aj prvé a posledné.

Toto je venované všetkým rodičom, ktorí milujú svoje deti celým svojim srdcom. Ďakujem.

Ak ste našli v tomto článku niečo hodnotné pre vás alebo vás v niečom inšpiroval, podporte nás zdieľaním. Je to najlepší spôsob, ako podporiť kvalitný obsah. Vy rozhodujete o tom, čo letí, ďakujeme. 

Ak sa Vám článok páčil alebo ste sa dozvedeli niečo nové zdieľajte ho, alebo podporte Like-om. Čím viac zdieľaní, tým väčšia motivácia pre nás, písať dobré správy každý deň.

Napíšte nám komentár! Vaše názory sú vítane.

Prečítajte si tiež:

ČISTOTA DETSKEJ DUŠE: Dieťa sa spýtalo, čo je to POTRAT. Toto bola jeho reakcia.