Po 23. rokoch manželstva, ma manželka požiadala, aby som na večeru vzal inú ženu. S úsmevom na perách mi povedala: „Ľúbim ťa, ale táto žena ťa ľúbi tiež a veľmi rada by s tebou trávila čas.“
Tá žena bola moja mama, ktorá ovdovela už pred viac ako 20 rokmi. Práca a moje tri deti mi zredukovali počet našich stretnutí na minimum.
„Čo sa deje? Je všetko v poriadku?“ opýtala sa. Moja mama je typ ženy, ktorá je podozrievavá ku neskorým večerným telefonátom alebo neočakávaným pozvaniam, ktoré sú poslami zlých správ. „Myslím, že by bolo príjemné stráviť s tebou čas,“ odpovedal som. „Iba ty a ja.“ Chvíľu rozmýšľala a povedala: „To by sa mi veľmi páčilo!“
V piatok po práci, ako som ju išiel vyzdvihnúť, som bol trochu nervózny. Keď som dorazil k jej domu, všimol som si, že aj ona sa zdala akási nesvoja. Čakala pri dverách už oblečená v kabáte. Mala natočené vlasy a šaty, ktoré mala na oslave posledného výročia svadby. Žiarivo sa na mňa usmiala… „Povedala som mojím priateľom, že idem von so svojím synom a boli ohúrení,“ povedala, ako si sadala do auta. „Už sa nevedia dočkať, ako im o celom stretnutí porozprávam.“
Išli sme do reštaurácie, ktorá nebola nóbl, ale bola pekná, rodinná a domáca. Mama ma chytila za rameno tak, akoby bola najdôležitejšia žena v reštaurácii ten večer. A ona ňou naozaj bola.
Ako sme sa posadili, musel som jej čítať menu. Vedela prečítať iba veľké písmenká. Keď som bol v polovici predjedál, zdvihol som pohľad a uvidel som mamu, ako na mňa uprene hľadí. Tvár jej pokrýval nostalgický úsmev. „Ja som bola tá, čo ti musela čítať menu, keď si bol malý,“ povedala. „Tak nadišiel čas, aby si si oddýchla a dovolila to mne na oplátku, urobiť pre teba,“ odpovedal som.
Počas večere sme sa príjemne pozhovárali. Nič výnimočné, skôr sme si dopĺňali informácie o udalostiach v našich životoch. Rozprávali sme sa tak dlho, až sme zmeškali film. Keď sme neskôr dorazili k jej domu, povedala mi: „Pôjdem s tebou znovu von, ale iba ak mi dovolíš, aby som ťa pozvala.“ Súhlasil som a vrúcne ju objal.
„Aká bola večera?“ spýtala sa ma manželka, keď som sa vrátil domov. „Veľmi príjemná. Oveľa lepšia, ako som si vedel predstaviť,“ odvetil som s úsmevom.
O niekoľko dní neskôr moja mama zomrela na infarkt. Stalo sa to tak náhle, že som pre ňu nemohol nič urobiť. Po pár týždňoch som dostal obálku. Obsahovala účet z reštaurácie, kde sme s matkou večerali. Vnútri bola priložená malá poznámka: „Zaplatila som tento účet vopred. Nebola som si istá, či tam budem môcť byť. Akokoľvek, zaplatila som za dve porcie – jednu pre teba a druhú pre tvoju ženu. Ani len netušíš, čo pre mňa ten večer znamenal, ľúbim ťa, synáčik.“ V tom momente som to pochopil.
Pochopil som, aké je dôležité včas povedať slová ľúbiť a milovať… A a venovať našim blízkym čas, ktorý si zaslúžia. Nie je v živote nič dôležitejšie ako vaša rodina. Dajte im čas, ktorý si zaslúžia…
Ak ste našli v tomto článku niečo hodnotné pre vás alebo vás v niečom inšpiroval, podporte nás zdieľaním.
Je to najlepší spôsob, ako podporiť kvalitný obsah. Vy rozhodujete o tom, čo letí, ďakujeme.
Ak sa Vám článok páčil alebo ste sa dozvedeli niečo nové – zdieľajte ho, alebo podporte Like-om. Čím viac zdieľaní, tým väčšia motivácia pre nás, písať dobré správy každý deň.
Napíšte nám komentár! Vaše názory sú vítane.