Ak si myslíte, že sú detské nemocnice, v ktorých sa starajú o umierajúcich pacientov, plné beznádeje, mýlite sa. Deti hovoria o smrti prekvapivo ľahko.
Ide o tému, o ktorej sa nám hovorí naozaj neľahko. Čas od času ho však treba otvoriť a pozrieť sa naň očami tých, ktorých sa najviac týka. A práve to urobila doktorka Alastair McAlpinová, pracujúca na detskom oddelení.
Stará sa o malých pacientov s tými najhoršími ochoreniami, z ktorých mnohí svoj boj nezvládnu. A o čom tieto deti pred smrťou hovoria?
Nesťažujú sa ani neplačú. Bývajú veselé do posledného okamihu.
Práve tak to doktorka McAlpinová opisuje. Snažia sa tak najmä neublížiť rodičom, pre ktorých je celá situácia už tak veľmi náročná. Deti to inštinktívne vnímajú a prispôsobujú sa tomu. Ak hovorí o tom, čo ich trápi, tak skôr s personálom.
Obvykle si robia starosť o mamičku a o otecka.
Čas strávený s rodinou je pre nich zároveň veľmi dôležitý, čomu sa sestričky a lekári snažia vyjsť v ústrety. Nespomínajú na to, ako na nich rodičia niekedy kričali, ale skôr na to, aké báječné je objatie od ich sestry alebo ako sa s nimi súrodenec podelil o svoje obľúbené jedlo.
Pokiaľ majú tieto deti svojho obľúbeného maznáčika, často hovoria práve o ňom. Hovoria, že im bude chýbať, ale zároveň dúfajú, že sa s ním neskôr zase stretnú. Kladú rodičom na srdce, aby sa oňho dobre starali. Chcú, aby nebol smutný. To je pre nich v posledných okamihoch života obzvlášť dôležité.
Majú svoje obľúbené príbehy a chcú, aby im ich rodičia čítali stále dookola.
Ľahko sa do nich vžijú a uniknú do svojho obľúbeného sveta. Tvrdia napríklad, že im Harry Potter pomôže zahnať bolesť alebo že sa Batman postará o ich strach. Rodičia aj personál na túto hru často pristupujú, čo deťom opäť pomáha uľahčiť situáciu.
A pokiaľ sa títo malí pacienti snažia na niečo upamätať, bývajú to len tie pekné a pozitívne veci. Radosť im urobia aj drobnosti, napríklad drobné problémy kamaráta vo vedľajšej posteli, ktorému napríklad upadlo pitie alebo jedlo.
Pokiaľ to len trochu ide, je dobré ich nechať hovoriť. Vypočuť si, čo majú na srdci, akokoľvek nám to v tomto okamihu možno nepríde dôležité. Pre nich to totiž dôležité je. Nevadí, že nejaký zážitok rozoberajú stále dookola. Pomáha im to. Nechcú myslieť na to, že umierajú, ale na to, čo na tomto svete zažili. A práve to by sme im mali dopriať zo všetkého najviac.
Ak sa Vám článok páčil alebo ste sa dozvedeli niečo nové – zdieľajte ho, alebo podporte Like-om. Čím viac zdieľaní, tým väčšia motivácia pre nás, písať dobré správy každý deň.
Napíšte nám komentár! Vaše názory sú vítane!