Byť pilotom znamená mať obrovskú zodpovednosť každý jeden let za stovky ľudských životov.
Piloti v tomto príbehu si toho sú veľmi dobre vedomí a berú svoju prácu vážne a zodpovedne.
Nestrácajú však pri tom nič zo svojej obyčajnej ľudskej empatie, ako dokazuje situácia, ktorú opísal pilot menom Chad.
„Najlepšie darčeky sú často tie najmenej očakávané….
Tak tomu bolo deň pred Štedrým večerom, okolo 17:30, keď som letel z Atlanty do Maconu.
Na palubu som nastupoval s vedomím, že na mňa čakajú moji príbuzní, ale čo narobím, niekto musí pracovať a bezpečne prepravovať ostatných, aby mohli tráviť Vianoce so svojimi príbuznými.
Predvianočná roztržitosť dopadla aj letušky a tie si nevšimli jedného pasažiera. Pootvorenými dverami do kokpitu nazeral asi deväťročný chlapec.
Keď si všimol, že už viem, že tam je, rozpačito utiekol, ale zavolal som ho dovnútra. Veľmi mi pripomínal mňa samotného, keď som bol dieťaťom.
Rovnako tak jemu ako aj mne žiarili oči, keď som prvýkrát pozrel do kabíny pilotov. Teraz som však o svojom výbere povolania pochyboval…
Bol som ešte mladý a mali to byť moje prvé Vianoce bez rodiny. Vlastne som ani nemal pocit, že robím niečo zvláštne, len som prepravoval ľudí, ale keď som videl emócie na tvári tohto chlapca, niečo sa vo mne znova ozvalo.
Sam, tak sa chlapec volal, bol tak rád, že bol v kokpite, že som nemal svedomie, aby som ho vyhnal, aj keď som vedel, že o chvíľu príde kapitán. Na moje prekvapenie môj nadriadený nijako nekomentoval Samovu prítomnosť, ale dovolil mu zostať v kokpite pri príprave na štart.
Sam mohol dokonca sám stlačiť niekoľko tlačidiel, čo vykúzlilo obrovský úsmev na jeho tvári.
Po návrate na svoje miesto nám Sam zaželal pekné svietky a povedal, že to bol najlepší deň v jeho živote. Dokonca aj nám dvoma sa zrazu urobilo lepšie, aj keď to nevyzeralo na príjemné sviatky.
Nasledujúci deň sme mali spiatočný let do Atlanty. Chystali sme sa do práce, keď k nám pristúpil jeden zo zamestnancov letiska a povedal, že matka nejakého chlapca zo včerajšieho letu pre nás zanechala darček a prosila, aby nám poďakovali za to, že jej syn mohol vstúpiť do kabíny pilotov.
Vraj o ničom inom nehovoril!
S úsmevom na tvári sme prijali škatuľu domácich sušienok. Kapitán už v kokpite siahol po sušienke a okusujúc ju otvoril list, ktorý bol umiestnený vo vnútri krabici….
„V náhlom tichu sa ku mne kapitán obrátil a zmeneným hlasom povedal, že má chlapec rakovinu. Po čom začal čítať nahlas:
Vážení piloti,
Ďakujem, že ste nechali môjho syna Sama vstúpiť do kokpitu, aby sa mohol pozrieť, ako pracujete. Sam má rakovinu a podstupuje chemoterapiu v Memphise. Bol to jeho prvý let domov po veľmi dlhej dobe. Obvykle cestujeme autom, ale Sam miluje lietadlá, tak som chcela, aby sa mohol ešte preletieť, pretože na to už pravdepodobne nebudú ďalšie príležitosti.
Podľa doktora zostáva Samovi iba niekoľko mesiacov života. Vždy chcel byť pilotom a môžem vás uistiť, že vďaka vám zažil ten najlepší zážitok vo svojom živote! Dali ste mu jeho vysnívaný darček na Vianoce – splnili ste jeho sen. Vždy Vám za to budem veľmi vďačná. Ďakujem!“
Bez toho, aby si to uvedomovali, títo muži uskutočnili sen umierajúcemu dieťaťu. Bez toho, aby sme to vedeli, aj my môžeme niekomu pomôcť uskutočniť jeho sny…
Zdieľajte tento článok a podeľte sa s ním na Facebooku, vďaka Vaším zdieľaniam máme chuť Vám prinášať nové články na každý deň.
Nezabudnite dať LIKE na Našu stránku pre nové články na každý deň.