Rozhodnúť sa, čo ďalej v živote robiť, nie je vždy jednoduché, najmä keď ste mladý človek. 22-ročná Emilie nastúpila na vysokú školu a chcela vidieť svet, no nikdy si nepredstavovala, čo sa s jej životom stane.
Emilie Larter spromovala na prvom stupni a chcela precestovať svet. Zbalila si tašku a odišla na dva mesiace do Ugandy pracovať ako dobrovoľníčka. Aspoň taký bol jej plán… Prihlásila sa ako dobrovoľníčka do detského domova, kde ju privítali s otvorenou náručou.
„Príchod do detského domova bol pre mňa ako kultúrny šok. Nachádzal sa v malej dedinke, 25 kilometrov od najbližšieho mesta. Ako mzungus (biela žena) som získavala veľkú pozornosť. Moje úlohy boli jednoduché: vymieňať plienky, uistiť sa, že deti jedli a hrať sa s nimi. Bolo to úžasné!“ Emilie hovorí pre British Mirror.
Po mesiaci strávenom v sirotinci sa Emília dopočula, že v susednej dedine sa našiel jeden novorodenec. Bábätko malo len 5 dní a keďže nemalo bratov, sestry ani iných príbuzných, zodpovednosť za starostlivosť oň dostal detský domov.
Toto bol začiatok niečoho, čo navždy zmenilo Emíliin život.
„Bábätko dostalo meno Adam a mala som zaňho zodpovednosť. Celý čas spal a bol so mnou. Bolo to prvýkrát, čo som sa musela starať o novorodenca. Zavolala som teda svojej mame a požiadala som ju o dobrú radu,“ povedala Emilie.
Podmienky v detskom domove neboli najlepšie. Nebola tam elektrina a voda bola k dispozícii len vtedy, keď bol slnečný deň a ak nebola silne znečistená. Emilie bola s Adamom tak dlho, ako to len bolo možné. Plakal zakaždým, keď nebola v jeho blízkosti.
Čas sa krátil a Emilie sa musela vrátiť domov, aby dokončila štúdium na vysokej škole. Uskutočnila sa rozlúčka a vrátila sa domov. Na malého Adama však zabudnúť nemohla.
Hneď ako to bolo možné, Emilie sa vrátila pozrieť sa, ako Adam vyrástol. Zostala s ním päť mesiacov, no došli jej peniaze a musela ísť domov do práce.
„Celú cestu domov som preplakala a premýšľala, ako som si mohla dovoliť vrátiť sa späť. Po návrate domov som si našla tri zamestnania: cez deň som pracovala ako učiteľka, v noci ako barmanka a cez víkendy som bola opatrovateľkou. Bola som úplne vyčerpaná, ale po niekoľkých mesiacoch som mala dosť peňazí na to, aby som sa vrátila a zostala tam ešte niekoľko týždňov,“ povedala pre British Mirror.
Nakoniec si Emilie uvedomila, že cestovanie tam a späť nebude pre takýto blízky vzťah z dlhodobého hľadiska ani praktické, ani dostatočné.
„Rozhodla som sa a bola som pripravená zostať s týmto dieťaťom. Nebola som pripravená vzdať sa toho, na čom mi v tomto živote najviac záležalo.“
Emíliino srdce patrilo tomuto chlapcovi, vďaka ktorému sa vrátila do Ugandy. Spustila kampaň na zbierku, aby získala dostatok peňazí na jeho adopciu, ktorá sa podarila! Život nie vždy dopadne tak, ako si predstavujete – niekedy sa pokojnému životu postavia do cesty emócie!
Ak ste našli v tomto článku niečo hodnotné pre vás alebo vás v niečom inšpiroval, podporte nás zdieľaním. Je to najlepší spôsob, ako podporiť kvalitný obsah. Vy rozhodujete o tom, čo letí, ďakujeme.