Fotograf Magnus Wennman a novinárka Carina Bergfeldtová spojili sily a dohromady vytvorili medailóniky niekoľkých sýrskych dievčat, ktoré už v mladom veku boli nútené vydať sa za staršieho muža.
Niektorým z nich sa oltár nakoniec vyhol, iné našli spásu až po niekoľkých mesiacoch utrpenia.
Dokonca sa nájdu aj také, ktoré manželstvo vítajú ako záchranu z neútešného zázemia bojujúcej Sýrie. Ich spovede budú obyvateľom zo Západu ale bez výnimky pripadať šokujúce.
Niektoré z nich nájdete v našej fotogalérii.
Taghride, 15rokov
„Muž, ktorého si mám vziať, je škaredý. Má nadváhu a vyzerá staršie ako môj otec. Nedokážem ani myslieť na to, že sa ma bude dotýkať, že bude môj manžel.
Často plačem a prosím svojich rodičov, aby ma do toho nenútili. Prsteň, ktorý mi dal, by som najradšej zahodila. Zakaždým keď sa ho dotknem, dochádza mi, že môj život už čoskoro skončí. Kvôli vojne som prestala chodiť do školy v šiestej triede a nikdy sa tam teraz už nevrátim. Škola mi ale veľmi chýba. Stále si len hovorím, ako je to nespravodlivé.
Pritom som v živote nikdy nechcela moc. Chcela som len, aby mi niekto zabezpečil stravu a aby som mohla chodiť do školy.
Ani to už ale nie je možné. Potrebujem, aby ma niekto zachránil pred mojou rodinou . „
Mona, 14 rokov
„Mala som 13 a on 28, keď sme sa zoznámili. Nevedela som moc o tom, ako to medzi mužom a ženou prebieha. Než sme sa vzali, mama mi hovorila, že to, čo sa bude diať v spálni, je normálne, a tak som si to teda myslela aj ja – je to bežné.
Najskôr som z toho bola v šoku. Bála som sa. Snažil sa byť ale zdvorilý. Teraz som si už na tie veci zvykla, zvykla som si, že sa ma dotýka. Chvíľu mi to ale trvalo.
Chýba mi škola.
Strašne rada by som sa tam vrátila. mojím snom je byť letuškou. Viem ale, že mi to môj manžel nikdy nedovolí. Hovorí, že mojou úlohou je teraz starať sa o domácnosť.
Už som prijala skutočnosť , že môj život teraz bude taký. „
Meervat, 14 rokov, so svojím otcom:
„Môj otec za mňa dostal štyri tisíc dolárov. Bolo mi trinásť a môjmu mužovi dvadsaťdva. O svadobnej noci som bola tak vystrašená, že som sa klepala. Všimol si, ako sa pred ním krčím v rohu, tak ma nechal byť.
Ďalší deň sa jeho matka dozvedela, že sme naše manželstvo nezpečatili. Začala kričať, že ľudia si budú hovoriť, že jej syn nie je skutočný muž a donútila nás to urobiť. Takže to nebol môj manžel, ktorý ma k tomu donútil, ale jeho matka. Stále jej to ale nestačilo. Začala ma biť opaskom.
Zostala som u nich šesť mesiacov a snažila som sa s tým nejako zžiť.
Týranie ma ale dostalo až do nemocnice. Potom ma vzal otec opäť domov. Snívam o tom, že jedného dňa sa rozvediem, zatiaľ k tomu ale nedošlo. „
Ghazal, 15 rokov
„Bolo mi desať, keď vypukla vojna. Potom, čo vybombardovali našu školu, otec nám zakázal opúšťať dom.
Nemohli sme si ani hrať, po štvrtej triede pre mňa všetko skrátka skončilo.
Dvadsaťpäťročný muž ma potom požiadal o ruku. Učí ma čítať a písať. Som šťastná a chcem si ho vziať. Môj otec a brat sú teraz v Nemecku a myslím, že by mohol nahradiť ich miesto.
Je milý. Skoro každý deň mi dáva vreckové, takže si môžem kupovať maličkosti. Dúfam, že už čoskoro budeme svoji. „
Zdroj: mashable.com
Ak ste našli v tomto článku niečo hodnotné pre vás alebo vás v niečom inšpiroval, podporte nás zdieľaním.
Je to najlepší spôsob, ako podporiť kvalitný obsah.
Vy rozhodujete o tom, čo letí, ďakujeme.
